Dnes som zažil malý šok. Okolo 11:40 som prišiel na železničnú stanicu v Košiciach, kúpil som si nejakú minerálku a vstúpil som do presklenej časti s pokladňami. Keďže bola takmer prázdna (pri dvoch priehradkách boli zákazníci, no ďalšie dve otvorené priehradky boli voľné), pristúpil som k voľnej priehradke a opýtal sa, či vlak, ktorý odchádza 11:51 do Prešova, má následne v cieľovej stanici prípoj v smere na Humenné. Nepozrel som si to na internete, ale keďže už nejakú tú cestu mám za sebou, neprišla mi táto otázka vôbec zvláštna.
Pani, ktorá sedela za priehradkou (stručne by som ju popísal ako blondínu v rokoch), práve vkladala mince do mincovníka a trvalo pár sekúnd, kým dvihla zrak a venovala mi aspoň pohľad. Keď tak urobila, oznámila mi, že toto je informácia, ktorú si musím zistiť pri priehradke číslo deväť, kde sa poskytujú informácie. „Ale ja to potrebujem vedieť preto, lebo cestujem ďalej ako do Prešova a ak ten vlak nemá prípoj, tak si kúpim lístok iba do Prešova," kontroval som v nádeji, že sa rozhýbe. „Ja takéto informácie neposkytujem," odvetila. Začínal som sa cítiť ako v ríši divov, lebo hneď pri vedľajšej priehradke (myslím, že to bola priehradka číslo dva) sa jej kolegyňa venovala páru zákazníkov takým spôsobom, že im spracúvala pomaly celý itinerár ich cesty. Stále ešte s pokojom v hlase som sa jej opýtal, či by sa na to nemohla pozrieť, keďže odhadujem, že to sú dve kliknutia navyše. Ona však zopakovala, že nie. To som sa už nezdržal a opýtal som sa jej pomerne podráždene: „Máte problém s dvoma kliknutiami navyše? Ja ten lístok chcem, no potrebujem vedieť, či ma dopravíte do mojej cieľovej stanice, alebo iba do Prešova..." No „milá" pani odpovedala rovnako a sucho skonštatovala, že s tým problém má. Nezvyknem byť voči cudzím ľuďom vulgárny a nebolo tomu inak ani teraz. Vyšlo zo mňa iba: „Tak potom nič!" obrátil som sa na päte a prešiel som cez prázdnu presklenú pokladničnú časť košickej železničnej stanice a cestoval som autobusom (ten prípoj v Prešove mal).
Železnicami som na Slovensku i mimo Slovenska precestoval určite tisíce kilometrov. Cestoval som už v čase, keď som navštevoval základnú školu a chodieval som na tréningy do Vranova n. T., cestoval som každodenne počas štúdia na strednej škole, cestoval som pri dochádzaní na internát počas štúdia na vysokej škole, cestoval som aj počas doktorandského štúdia do Bratislavy a do Bayreuthu, a aj dnes občas cestujem vlakom do Ľubľany, Viedne, Prahy, Budapešti či Varšavy, no NIKDY sa mi nestalo, že by mi osoba za pokladničnou priehradkou odmietla pozrieť možný prípoj. Dúfam, že tá pani mala dnes iba zlý deň... Ale v šoku som stále...
(Na podanie oficiálnej sťažnosti som nemal ani náladu ani čas, lebo som sa ponáhľal na stretnutie s mojimi rodičmi, ktorých som už pár týždňov nevidel...)